Pán Chrena, budúci rok budete oslavovať významné jubileum, 70. rokov, čo pri tejto príležitosti plánujete?
Na 10. marca plánujem výstavu v kultúrnom dome v Moravskom Svätom Jáne. 12. apríla v Záhorskom múzeu v Skalici a následne v Malackách v MCK, ale tam ešte nemám presný termín. V júni bude výstava Svätojánskych výtvarníkov v kultúrnom dome v Moravskom Svätom Jáne, to je týždeň pred jarmokom, pretože okolo 20. júna mám ísť do Poľska na maliarske sympózium.
Čo sa týka Vašich výtvarných začiatkov, kto Vás viedol k maľovaniu, mali ste v rodine nejaký vzor, ktorý ste chceli nasledovať?
Predka, ktorý by sa venoval maliarskemu umeniu v rodine nemám, teda aspoň si nepamätám, ale už od malička ma maľovanie bavilo a chcel som ísť študovať na umeleckú školu do Bratislavy, ale bohužiaľ ma nevzali, lebo bolo veľa prihlásených a otec nebol ani komunista, ani sme nikoho neuplatili, tak som sa tam nedostal. Ale potom som sa išiel učiť na Myjavu za sústružníka, lebo tam išli kamaráti odtiaľto a otec mi povedal, aby som sa radšej vyučil remeslu, aby som nešpekuloval s maliarstvom, že ma to aj tak neuživí. Počas školy som zistil, že sa tam organizuje maliarsky kurz, na ktorom sa zúčastňovali aj učitelia z okolitých miest a tam som sa teda prihlásil ako najmladší účastník. Dva a pol roka som tento kurz pravidelne navštevoval, takže aj tam som načerpal nejaké základy. Neskôr som intenzívne študoval knihy o výtvarnom umení a navštevoval prestížne galérie v Moskve, Drážďanoch, Paríži, Prahe, Madride atď. Často som navštevoval aj ateliér akademického maliara Dušana Lipku v Malackách. Inak sa považujem za samouka. Ale je to všetko o praxi a hlavne to musí človeka predovšetkým baviť.
Čo nasledovalo po skončení školy?
Okrem maľovania som sa na škole venoval aj vzpieraniu. Po škole som nastúpil na vojnu v Brne, tam som v tomto smere reprezentoval 1. Českú ligu. Tomuto športu som sa venoval do mojich 35 rokov, ale potom, keď som postavil dom, tak som sa naplno venoval maľovaniu, keďže som si chcel domov zútulniť a vyzdobiť.
Založili ste potom aj výtvarný klub alebo ste sa stali členom?
Na jeseň v roku 1982 sme v Jánoch zorganizovali prvú výstavu spolu s Peťom Šrámkom, Marošom Hajdinom a Petrom Kovarovičom. Vtedy v širokom okolí nikto iný nebol. Asi za dva roky sa k nám ešte pripojili ďalší umelci – Joja Húšková, Richard Grega, Palo Žák a potom v r. 1988 sme tu v Jánoch založili výtvarný klub Smery. Mali sme aj ateliér za poštou, to nám vtedy obecný úrad prenajal, ale potom sa tam nasťahovali colníci, tak sme to museli uvoľniť a tým pádom sme ako klub prestali existovať. Ja som sa prihlásil do klubu do Skalice, tam som členom od r. 1994 dodnes.
Krajinomaľba je Vaša srdcová záležitosť, máte nejaké obľúbené miesto, ktoré ste navštívili v rámci výstav? Vieme, že ste zavítali do rôznych kútov sveta.
Svoje obrazy som maľoval a vystavoval v mnohých krajinách sveta ako napr. Indonézia, Rakúsko, Francúzsko, Nemecko, Poľsko, Austrália a Amerika. V Amerike na Manhattane som mal výstavu v roku 2010, tam ma pozvala Spoločnosť Česko Slovenská pre vedu a umenie so sídlom v New Yorku. Rok na to ma pozvali austrálski Slováci vystavovať do Austrálie, do mesta Adelaide. Vystavoval som v Slovenskom dome. Vo Francúzsku v Normandii som mal tiež sériu samostatných aj spoločných výstav. Všetko mi tam organizovala moja francúzska kurátorka Maria Theresse Etiene a trvalo to 5 rokov. Občas som tam išiel na vernisáž a bol som tam aj dva týždne, ale potom už som obrazy doviezol domov, lebo bolo pomerne náročné cestovať tam a späť.
Koľko obrazov ste viezli do Austrálie?
Do Austrálie asi 25 obrázkov, nezarámovaných. Až tam sme ich olištovali, ale do Ameriky som viezol asi 45 obrazov, a keďže sme tam išli traja – moja manželka a syn Juraj, tak sme si to kvôli váhe rozdelili do troch kufrov, ktoré boli špeciálne ušité na prevoz obrazov. Ale naspäť sme išli trošku odľahčení, lebo sa tam dosť obrazov popredalo.
Ďalšie zahraničné cesty neplánujete?
Cez leto bol u mňa známy, s ktorým som bol v Indonézii pred šestnástimi rokmi a ten ma navádza, aby sme na budúci rok išli znovu, ale už si na to veľmi netrúfam, keďže pred cestou treba užívať antimalariká a absolvovať rôzne očkovania. Je to dosť riskantné, už mám predsa svoj vek. Pomerne často chodím do Poľska, kde ma pozývajú na medzinárodné maliarske plenére. Ale najviac navštevujem Banskú Štiavnicu, Vlkolínec a Oravu.
V rodinnom dome, kde bývate, máte ateliér a galériu. Kedy vznikla myšlienka domácej galérie?
Je tomu asi osem rokov, keď sme so ženou zostali sami, tak som spojil dve menšie detské izby a vytvoril tak ateliér. Predtým som maľoval v garáži, tam bolo zlé osvetlenie, tak som sa presťahoval hore, je to tam svetlejšie a viacej priestoru. Aj keď teda väčšinou maľujem vonku v prírode, ale tam si veci dokončujem. Občas sa zastavia aj náhodní okoloidúci, aj zo školy tu boli asi zo dvakrát také dve skupinky, ale nie je to tu ako v galérii s pravidelnými otváracími hodinami, v podstate len tak na požiadanie otvorím, ukážem. Ale mal som návštevy aj z Ameriky, Anglicka, Austrálie a dokonca aj z Číny. Občas sa niekto zastaví.
Máte v rodine alebo okolí nejakého svojho pokračovateľa, komu odovzdávate svoje skúsenosti a rady?
Najstaršia vnučka Viktória má 15 rokov, chodí na gymnázium, tak tá pekne maľuje. Teraz sme dali jej obrázky do Senice na súťažnú výstavu, bude tam najmladšia členka, síce sa zdráhala, ale prehovorili sme ju, tak uvidíme. Ostatné vnúčatá sú ešte malé, ale tak aj oni so mnou maľujú, takže oni sú takí moji učni.
Okrem výtvarného umenia sa s Vaším menom sa spájajú aj aktivity za boj za slobodu, ktorý sme tu mali pred necelými tridsiatimi rokmi. Čo bolo takým zlomovým momentom, kedy ste sa rozhodli, že musíte niečo urobiť, aby sa tu niečo zmenilo?
V novembri v r. 1989 som tak v noci maľoval a počúval Slobodnú Európu a nejako mi napadlo, že u nás sa nič nehýbe, tak som vyrobil plagáty a asi o 2 hod. v noci som ich vylepil po dedine. A ráno prišiel starosta aj s dvomi pánmi z ŠTB a chceli ma zobrať na výsluch do Bratislavy. Ale starosta ich presvedčil, aby spísali zápisnicu na obecnom úrade. Tak dve hodiny so mnou spisovali a nakoniec mi povedali, aby som sa neopovážil v tom pokračovať, lebo budú so mnou inak jednať. No ale večer sa na námestí zhromaždilo asi 20 ľudí a už sa to začalo celé rozbiehať, založili sme VPN (Verejnosť proti násiliu). U nás v dedine to bolo najintenzívnejšie, potom sme robili výjazdy do okolitých dedín, lebo tam sa ľudia báli niečo riešiť. V Senici sa čudovali, že my už tu máme niečo také založené a oni ako okresné mesto nič, oni spali.
Čo bolo na tých plagátoch napísané?
No že chceme slobodné voľby, chceme zrušiť drôty do Rakúska, nechceme vládu jednej strany, takže také heslá som napísal. Vylepil som to na námestí u Panny Márie.
Ako sa k tomu postavila rodina, podporovala Vás alebo naopak odhovárala v záujme bezpečnosti?
Rodina, aj manželka ma v tom samozrejme podporovala, ona bola rovnakého názoru. Ale telefonáty hlavne v noci fungovali, vyhrážali sa likvidáciou mojej osoby.
Keď sa na to pozeráte spätne, išli by ste do toho znovu?
No znovu… keby tu začala vládnuť nejaká totalitná strana. Veď vtedy sme pomaly nemohli ísť ani do Šutrovne. Ja som dovtedy ani Moravu nevidel, nič. Za hlavnou cestou už bolo zakázané pásmo. Keď som tam niekedy zostal autom stáť a skicoval si Jány, tak za chvíľu bola u mňa kontrola, už ma legitimovali a musel som odtiaľ ísť preč. Alebo keď sme sa v Šutrovni kúpali, tak nás vojaci vyháňali. To mi liezlo na nervy.
Máte nejaký odkaz pre dnešnú generáciu, ktorá nemá predstavu, aké to bolo v tej dobe žiť?
Dúfam, že taká doba sa už nevráti, veď sme to videli, aké to tu bolo, veľa ľudí bolo pozatváraných. Myslím, že ľudia sú už rozumní, aj keď teda sú tu také tendencie kotlebovské a komunistické, ale to by sme obanovali, keby sa nejaká diktatúra vrátila.
V neposlednom rade je o Vás známe, že ste zástancom čistého životného prostredia, pravidelne sa zúčastňujete organizovaného upratovania v obci. Odpad však neustále pribúda, stále je čo zbierať,
napadá Vás niečo, čo by mohlo fungovať voči ľuďom, ktorí neustále znečisťujú lesy a vôbec okolie obce?
Ja neviem, asi by mali dať už niekomu pokutu takú ukážkovú, aby sa to ľudia dozvedeli a mali strach, neviem ako inak usmerniť niektorých ľudí. Mám pocit, že to robia stále tí istí. Veď v obci funguje separovaný zber, aj zberný dvor, tak neviem prečo majú tendenciu voziť smeti do lesa. Bohužiaľ, je to asi taká naša mentalita, lebo nedávno sme boli u Moravy s Peťom Šrámkom, že si niečo namaľujeme, a na rakúskej strane majú tabule napísané po slovensky s výstrahou v zmysle „neznečisťujte nám tu prostredie a odpadky si berte so sebou domov“. Boli sme zahanbení, preto sme sa radšej zbalili a išli maľovať na našu stranu. Ale u nás sa stále tento problém opakuje. Myslím, že nielen doma, ale aj v školách by mala fungovať väčšia osveta, lebo vidím, že deti – študenti zahadzujú odpadky ako idú od vlaku, tak to tu po nich často zbieram, či už vreckovky alebo fľaše. Ale veru neviem ako tomuto všeobecnému problému zabrániť.
Pánovi Chrenovi ďakujeme za rozhovor, želáme krásne vianočné sviatky a prajeme veľa síl do ďalšej tvorivej práce.
